what?!

Cítim únavu. Únavu ako takú. Nielen to, že sa mi chce spať, nielen to že mi oči klipkajú vždy a všade. Áno, je pravda, že už som sa dobre dlhý čas poriadne nevyspala, ale nie je to tým.

Je toho na mňa proste veľa. Môj osobný život, priatelia, život priateľov (ktorí sa mi veľmi radi so všetkým zdôveria a posťažujú sa), škola - ach, hlavne tá, momentálne počasie a celkový pocit, že už starnem. :-) Znie to strašne vtipne keďže mám len 18. Ale je to tak.

Očakáva sa odo mňa akosi veľa. Že absolvujem prax a napíšem vynikajúcu seminárku prakticky z ničoho, že všetky písomky budú pre mňa hračka, že zmaturujem ako nič, že si vyberiem vysokú školu a úspešne na ňu zvládnem prijímačky aj keď to bude pre mňa dvojitá robota, keďže na našej škole nematurujeme takmer z ničoho (dokonca ani predmety také nemáme), z čoho sú prijímačky....   Že pre nečinnosť 90-tich % celej našej triedy pripravím ja a pár ďalších celú stužkovú. A že cez toto všetko úplne bez problémov zvládnem svoj súkromný život s bežnými problémami, ktoré síce nie sú závažné, ale valia sa na mňa denno denne. Že pomôžem všetkým, ktorí ma o to požiadajú (dokonca aj tým, čo ani nepožiadajú), že sa budem naďalej len a len usmievať. Že je sychravé jesenné počasie a s mojou úbohou imunitou to vykryjem. 

Ja to všetko chcem zvládnuť, lebo viem že je to potrebné. A ak to nezvládnem teraz, pravdepodobne na to už čas mať nebudem. Ja si to uvedomujem. Ale potrebujem oddych... aspoň na chvíľku vypnúť..... Opäť si užívať ten bezstarostný život, keď som bola na základnej a netrápilo ma nič iné, iba to, či si ma ten chlapec z vedľajšej triedy konečne všimne.

A preto si uvedomujem aj to, že vždy budú veci, ktoré ma momentálne zamestnávajú naplno a až časom si uvedomím, že však to vôbec nebolo zlé. Dúfam, že ma to aspoň nejak posilní.

Však ako sa hovorí: Čo nás nezabije, to nás posilní. :-)