what?!

Uf.... neznášam takéto dni...
Absolútna nechuť vstať z postele, bolesť hlavy na pokročilej úrovni a strach z toho, čo zas bude. A to je len začiatok.
Vydarený deň pokračuje tým, že sa nanešťastie dostavím do školy. Hneď na prvej hodine dostávame písomky. dopadla som celkom dobre. Avšak, ide predsa o princíp. Na ďalšej hodine si pre zmenu napíšeme ďalšiu písomku, ktorá ako inak, nepoteší.
Zatiaľ sme len na začiatku druhej hodiny účtovníctva - najnudnejšej hodiny celkom - a už cítim ako som zostarla o 5 rokov. Vlasy mi začínajú šedivieť a vypadávať. Neviem či je to procesom starnutia, alebo si ich už zo zúfalstva šklbem.
Môžem len odhadnúť, čo sa stane do konca vyučovania. Po účtovníctve príde na rad nemčina. Predmet, ktorý z duše nenávidím. Profesorka, ktorá mi je fakt nesympatická. Moja nechcená odpoveď, ktorá sa zvrtne na obhajobu, ktorej predmetom je žiadosť a prosba: "Joj, pani profesorka, nebite ma! Ja už budem dobrá a aj učiť sa dokonca začnem." Samozrejme, že súd moju požiadavku zamietne a mne bude bez milosti udelený trest - nedostatočná.
Zvyšok dňa strávim znechutene ležiac na lavici. Mysliac si: "Čo som komu urobila?" Potom však príde ďalší šok v podobe poslednej hodiny. Matematika. A ja si uvedomím, že veď ja tej matematike absolútne nerozumiem.
Tak mi ostáva len využiť svoje jediné znalosti z tohto predmetu a to odpočítanie počtu minút ubehnutých z hodiny od počtu minút celkového trvania hodiny.
A tak stále dookola.....